Je prípustné pripustiť, že rozhodujúci dejatelia Slovenskej republiky nekradnú. Určite nie osobne. Majú ale zdá sa na to určených ľudí, ktorých sa z existenčných dôvodov nemôžu vzdať.
Ako si to inak vysvetliť. Reťaz má takú výdrž a nosnosť, ako jej najslabšie ohnivko. Predstavme si tú najpevnejšiu, obrovskú a výkonnú reťaz, ktorá drží úspešne všetkých. Zrazu jedno očko zhrdzavie, stenší sa oterom, odieraním...A hrozí prasknutím. Nuž načo by boli zvyšky reťaze, držiace minulosť i budúcnosť so svojou úžasnou odolnosťou a jednotou, keby to jedno očko prasklo? Nastala by reťazová reakcia.
Zažili Sme ju pri páde komunistov, Mečiara, Dzurindu, Radičovej. Sebekvalitnejšie zvyšky reťaze situáciu nezachránili. A dejiny sa opakujú, ako historici hovoria, po špirále. Prevedenie iné, princíp rovnaký.
Táto metodika sa týka i Justície, súdnictva, prokuratúry, polície a vôbec celého riadenia štátu. Kto je s kým a ako zreťazený, cítime my občania na sebe denno - denne.
Model : niekto, kto má nato, alebo primeraný kontakt, porušuje zákony. Formálne sa voči tomu dovolí namietať, veď sme demokracia. Voči sile peňazí a súdružských vzťahov je každý slabý, tak priestupník dokončí svoj priestupok. Dodatočne sa to zlegalizuje, zistí sa, že všetko bolo o.k., prípadne odsúdime tých, ktorí voči tomu namietali. A ty občan buď rád, že je demokracia, lebo by sme ťa mohli ešte nejakým spôsobom zlikvidovať...
Celý proces mi pripomína vtip z obdobia komunizmu. Zo zápisníka člena Verejnej bezpečnosti. "Dnes o 21 hod. na Štúrovej 9 sa ozval zúfalý dievčenský výkrik, ktorý postupne prechádzal do ženského..."
Aj dnešné výkriky po práve a spravodlivosti sa mi zdajú, že prechádzajú do smrteľného chrapotu...
